dúhová temnota

dnes si si dala tri poháre červeného vína.

víri mi v hlave,

prečo?

dúfam, že na to nie je nejaký skrytý temný dôvod…

no vyhovovali mi tvoje pohľady.

priaznivejšie než tie triezve.

nie že by tie boli negatívne ladené…

no nemali sme potrebu riešiť iné,

len sme sa smiali na veciach ktorým rozumieme len bez slov,

snáď odkedy sme sa spoznali.

bože magda,

robíš mi výbuchy,

nie v tele ale v mozgu.

tak bezvýznamné a i tak mi nedajú spať.

chcela by som si ich opakovať.

oh bože a ako by som chcela počuť, čo sa ti naozaj víri hlavou keď mi ich venuješ.

dve duše ktorým sa nebolo súdené v tomto vesmíre spojiť.

ale viem, že niekde,

niekde tam

vychádzame z toho istéto.

a že tomu rozumieš,

no len jedna má v mojom srdci význam.

viktória sa zjavila v živote

a aj zmizla.

náhle.

a tak isto sa iná viktória prikrútila

a odkrútila na tanečnom parkete.

náhle.

tá jedna veronika

nespravila nič.

náhle.

a spôsobila všetko.

postupne.

rudkovia zasa vedia učarovať.

jeden roky tými istými očami

a témami rozoberanými na oknách náhodných budov.

iný zas úsmevom a poznámkami.

úplne nepovšimnutými.

a predsa aj tými očami.

na náhodných akciách v náhodných budovách.

neviem, čo to je…

ale mená sa opakujú

a rovnaký pocit

v neopakovateľných momentoch

sa opakuje s nimi.

vznikol pri opakovaní pesničky

a myšlienka na Sebastiena,

ktorá prišla (ako inak) rovnako ako on.

poťahujem dym

a znova sa uisťujem v tom, že nestačím

ale aspoň moje telo je fajn, že?

rozmýšľam,

či je na mňa príliš racionálny

alebo či ja som sa doplietla denným snením

nechcem zas zaspávať sama, nie?

prosím,

aby som našla zrozumiteľné “my”

a aby som si neuvedomila neskoro, že (ne)ľúbim

“nechcem si pokaziť to čo medzi nami je”

“s tebou mi je najlepšie”

ty si chceš užívať to čo je tu a teraz.

ale ja rozmýšľaj aj tu, aj tam, aj teraz, aj predtým a hlavne potom.

dá sa to zosúladiť?